Čím viac hladujeme, tým sme tučnejší

Pokusy jesť menej klasickej západnej stravy sú kontraproduktívne, pretože vedú k jo-jo efektu. Jo-jo efekt zvyšuje riziko infarktu, mŕtvice, cukrovky, vysokého krvného tlaku, rakoviny, zlyhania imunitného systému, výskytu porúch príjmu potravy, poškodenia kognitívnych funkcií, chronickej únavy a depresie.

V štúdii z University of Pennsylvania[1] skupinu pokusných potkanov „vyjo-jovali“ nahor, nadol, znovu nahor, znovu nadol a znovu nahor. Pri druhej sérii jo-jo chudnutia a priberania potkany strácali hmotnosť o 100% pomalšie a naspäť ju priberali o 300% rýchlejšie než prvýkrát. Potkany po druhej jo-jo diéte ukladali telesný tuk o 400% efektívnejšie ako potkany, ktoré pokračovali v normálnej strave bez jo-jo výkyvov. To znamená, že nerobiť nič so západnou stravou je z dlhodobého hľadiska lepšie, než chudnúť hladovaním (obmedzovaním príjmu kalórií). Dokonca o 400% lepšie.

Aj napriek takýmto dôkazom však stále môžete v hlave počuť hlas: „Musí byť niečo pravdy na ‘menej jesť znamená byť štíhlejší’, pretože to hovoria všetci.“ Je normálne myslieť si to, opak však dokázala známa Harvardská štúdia[2] na viac než 67 tisíc ľuďoch.  Výskumníci rozdelili túto vzorku na päť skupín podľa množstva prijatých kalórií a zistili, že čím menej ľudia jedli, tým viac telesného tuku mali. Názorne ukázané je to v tabuľke príjmu kalórií a BMI:

Hlad nie je zdravý. Spaľovať tuk hladovaním je ako zaháňať smäd slanou vodou. Oba spôsoby poskytnú krátkodobú pomoc, no v dlhodobom meradle viac uškodia ako pomôžu.

Výskumníci z University of California konštatujú: „Existuje len veľmi malá vedecká podpora toho, že diéty vedú k dlhodobému udržateľnému chudnutiu alebo zdravotným benefitom.“[3]

Vedci z University of Washington prišli k podobnému záveru: „Diéty so zníženým kalorickým príjmom sú fyziologicky nevhodným spôsobom na dosiahnutie trvalého zníženia hmotnosti.“[4]

Hladovanie nás nezoštíhli. Uškodí nášmu zdraviu a nie je vhodné pre znižovanie podielu telesného tuku.

Jesť viac = spáliť viac

Musíme si však uvedomiť ČO jeme. Viac nekvalitného spracovaného jedla spôsobí, že priberieme. To však neznamená, že rovnaký výsledok bude mať aj zvýšený príjem kvalitného jedla, zo zdrojov čo najbližších prírode. Jedenie väčšieho množstva správneho jedla klinicky preukázalo dlhodobo zvýšené spaľovanie telesného tuku. Zvážme dôkazy:

Štúdia z University of Connecticut zistila, že subjekty v skupine „zjedz viac kvalitného jedla“ prijali denne o 300 kalórií viac, no spálili viac tuku.[5]

Štúdia z University of Pennsylvania zistila, že subjekty v skupine „zjedz viac kvalitného jedla“ prijali celkom o 9500 kalórií viac za šesť mesiacov a schudli o 200% viac.[6]

Štúdia, publikovaná v Obesity Research ukázala, že subjekty, ktoré jedli viac kvalitnej stravy, prijali v porovnaní so štandardnou skupinou o 25 tisíc kalórií viac za tri mesiace a napriek tomu na konci štúdie nezaznamenali prírastok na váhe.[7]

Štúdia v Journal of Adolescent Health zase ukázala skupinu, ktorá prijala počas štyroch mesiacov o 65 tisíc kalórií viac ako obyčajne (z kvalitnej potravy) a napriek tomu schudla o 141% viac ako skupina s nižším príjmom kalórií.[8]

Ako sú takéto výsledky dosiahnuteľné? Výskum naznačuje dva dôvody:
1. Nie je kalória ako kalória
2. Väčší príjem znamená väčší výdaj – ak nás nesabotujú naše hormóny

Pozrime sa na to, ako uzdravenie nášho hormonálneho systému umožňuje znížiť našu hmotnosť a spáliť viac kalórií namiesto ich ukladania: Výskumníci z Mayo Clinic počas ôsmich týždňov účastníkom štúdie dávali zjesť o tisíc kalórii denne viac, než bolo potrebné na udržanie ich hmotnosti.[9] Teoreticky by mali skúmané subjekty pribrať viac než sedem kíl – ekvivalent príjmu 56 tisíc kalórií naviac. Najväčší hmotnostný prírastok však nebol ani polovičný. Najmenší hmotnostný prírastok bol dokonca menej než pol kilogramu.

Ako je to možné? Ľudia zjedia extra 56 tisíc kalórií a nepriberú? To preto, lebo všetky kalórie neskončia ako telesný tuk. Telo ich dokáže spáliť. Medicínsky časopis QJM opisuje: „Jedlo, ktoré prekračuje požiadavky tela, môže byť ľahko eliminované – spálené alebo rozptýlené ako telesné teplo. Ak by takúto schopnosť organizmus nemal, obezitou by trpel takmer každý.“[10]

Jesť viac a priberať menej je možné, pretože keď naše hormóny fungujú, máme mnoho ciest na popasovanie sa s nadmerným príjmom kalórií. Výskumníci z Mayo Clinic zmerali tri z nich:

1. Zvýšenie množstva denne spálených kalórií
2. Zvýšenie množstva kalórií, spálených pri trávení jedla
3. Zvýšenie množstva kalórií, spálených neuvedomovanou aktivitou

Aké boli ich zistenia? Ak náš hormonálny systém fungujú normálne a príjmeme denne o 1000 kalórií viac:

1. Denne spálime o 360 kalórií viac bazálnym metabolizmom
2. Denne spálime o 256 kalórií viac trávením jedla
3. Denne spálime o 692 kalórií viac neuvedomovanou aktivitou

Ak však náš hormonálny systém nefunguje správne a príjmeme denne o 1000 kalórií viac:

1. Denne spálime o 100 kalórií menej bazálnym metabolizmom
2. Denne spálime o 28 kalórií viac trávením jedla
3. Denne spálime o 98 kalórií menej neuvedomovanou aktivitou

To je dôvod, prečo 56 tisíc kalórií navyše môže znamenať prírastok, no rovnako tak aj nemusí. Prirodzená schopnosť tela udržiavať si zdravú hmotnosť (hormónmi „odsúhlasenú“ kompozíciu tela) sa postará o to, že excesívny príjem kalórií dokážeme eliminovať.

Dôkazov nie je málo. V štúdií vykonanej výskumníkmi z Harvard Medical School a King’s College rozdelili subjekty do dvoch skupín podľa toho „ako ľahko si udržiavali nízku telesnú hmotnosť“.[11]

Kým účastníci v oboch skupinách boli podobní vekom, pohlavím, výškou a úrovňou dennej aktivity, ich metabolické profily sa výrazne líšili. Študenti, ktorí mali problém nepriberať, jedli pritom menej, než ich šťastnejší kolegovia. Dokonca o 30% menej na kilogram hmotnosti. Skupina so „sklonom k štíhlosti“ automaticky spálila denne o 500 kalórií viac len bazálnym metabolizmom. Inými slovami – skupina so zdravými hormonálnymi funkciami viac jedla a viac spálila.

Štúdia pri tomto zistení neskončila. Výskumníci účastníkom dávali konzumovať porciu jedla s 300 kalóriami a zistili, že „celková termogenická odpoveď (spaľovanie kalórií) subjektov z prvej skupiny bola o polovicu nižšia než u subjektov z druhej skupiny.“

Jedinci, ktorých hormonálny systém nefunguje ako má, nepriberajú preto, že veľa jedia a málo sa hýbu. Táto aj mnohé iné štúdie dokázali, že obézni ľudia príjmu denne menej kalórií a sú rovnako aktívni ako štíhlejší jednotlivci. Obezita nie je otázkou obžerstva či lenivosti. Má biologický základ: telá obéznych ľudí stratili prirodzenú schopnosť bojovať s nadmerným príjmom kalórií. Už nedokážu spáliť viac, keď prijímajú viac.

Zdroj: Jonathan Bailor – The Calorie Myth

 


[1]Blackburn, GL, GT Wilson, BS Kanders, LJ Stein, PT Lavin, J Adler, and KD Brownell. “Weight Cycling: The Experience of Human Dieters.” Am J Clin Nutr 49(5 Suppl) (1989): 1105–1109; PubMed PMID: 2718940.
[2] McCullough, ML, D Feskanich, MJ Stampfer, BA Rosner, FB Hu, DJ Hunter, JN Variyam, GA Colditz, and WC Willett. “Adherence to the Dietary Guidelines for Americans and Risk of Major Chronic Disease in Women.” Am J Clin Nutr 72(5) (2000): 1214–22; PubMed PMID: 11063452.
[3] Mann, T, AJ Tomiyama, E Westling, AM Lew, B Samuels, and J Chatman. “Medicare’s Search for Effective Obesity Treatments: Diets Are Not the Answer.” Am Psychol 62(3) (2007): 220–33; review; PubMed PMID: 17469900.
[4] Weigle, DS. “Human Obesity: Exploding the Myths.” West J Med 153(4) (1990): 421–28; review; PubMed PMID: 2244378; PubMed Central PMCID: PMC1002573.
[5] Volek, J, M Sharman, A Gómez, D Judelson, M Rubin, G Watson, B Sokmen, R Silvestre, D French, and W Kraemer. “Comparison of Energy-Restricted Very Low-Carbohydrate and Low-Fat Diets on Weight Loss and Body Composition in Overweight Men and Women.” Nutr Metab (Lond) 1(1) (2004): 13; PubMed PMID:15533250; PubMed Central PMCID: PMC538279.
[6] Samaha, FF, N Iqbal, P Seshadri, KL Chicano, DA Daily, J McGrory, T Williams, M Williams, EJ Gracely, and L Stern. “A Low-Carbohydrate as Compared with a Low-Fat Diet in Severe Obesity.” N Engl J Med 348(21) (2003): 2074–81; PubMed PMID: 12761364.
[7] Greene, P, W Willett, et al. “Pilot 12-Week Feeding Weight Loss Comparison: Low-Fat vs. Low-Carbohydrate (Ketogenic) Diets” (abstract). Obes Res 11 (2003): A23.
[8] Sondike, S., et al. “The Ketogenic Diet Increases Weight Loss but Not Cardiovascular Risk: A Randomized Controlled Trial.” Journal of Adolescent Health 26 (2000): 91.
[9] Levine, JA, NL Eberhardt, and MD Jensen. “Role of Nonexercise Activity Thermogenesis in Resistance to Fat Gain in Humans.” Science 283(5399) (1999): 212–14; PubMed PMID: 9880251.
[10] Lyon, DM, and DM Dunlop. “The Treatment of Obesity: A Comparison of the Effects of Diet and of Thyroid Extract.” QJM 1 (1932): 331–52.
[11] Dulloo, AG, CA Geissler, T Horton, A Collins, and DS Miller. “Normal Caffeine Consumption: Influence on Thermogenesis and Daily Energy Expenditure in Lean and Postobese Human Volunteers.” Am J Clin Nutr 49(1) (1989): 44–50; PubMed PMID:2912010.

Komentáre

Related posts

Leave a Comment